Články‎ > ‎...‎ > ‎

VI.11. Sviatosť birmovania III.

uverejnené 24. 1. 2016, 14:28 používateľom Jozef Možiešik

Slovo pre animátora. Biblicko-teologický pohľad na sviatosť birmovania sme si už priblížili. Ba aj to, čo „robí“ táto sviatosť s nami už vieme. Vo sviatosti je Boh, ktorý to všetko uskutočňuje. Učili sme sa byť aj citliví na neho. Dnes pokračujeme ďalej a predstavíme si, ako sa táto sviatosť vysluhuje. Vieme, že pri sviatostiach je vždy dôležité dekódovať symboly, cez ktoré to, čo naznačujú sa aj uskutočňuje. Preto sa im budeme venovať. Nemôžeme si vymýšľať, preto inšpirácie budeme čerpať zo Svätého písma. A opäť to všetko bude zo zorného uhla miništranta. 

Metodika: Sviatosť, ktorou sa Božie deti stávajú dospelí kresťania!

Materiál: perá, zápisníky, Sväté písmo, kniha Obrad birmovania. 

Aktivita s Božím Slovom: Prečítame si text zo Skutkov apoštolov, ktorý nám približuje mimoriadnu udalosť. Zoslanie Ducha Svätého na Turíce. (Sk 2, 1-12).

Keď prišiel deň Turíc, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme boli Židia, nábožní ľudia zo všetkých národov, čo sú pod nebom. Keď sa teda strhol tento hukot, mnoho sa ich zbehlo a boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojím jazykom. I stŕpli a udivení vraveli: „Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“ Všetci žasli a v rozpakoch si vraveli: „Čo to má znamenať?“

Voľne prerozprávaj alebo prečítaj: Apoštoli boli po smrti Pána Ježiša veľmi ustráchaní. A ani sa im nečudujeme. Nevedeli, či neprídu na rad aj oni. Či ich teda Židia nepochytajú a nepopravia ako Ježiša. Preto sa skrývali. Ešteže Pán vstal z mŕtvych. :-). Po tejto jedinečnej udalosti v celom vesmíre sa veľa toho zmenilo. Učeníci sa stretli s Ježišom a ten im dodal odvahy. Povedal im, že sa to všetko s ním muselo stať. U Boha sa totiž stretá spravodlivosť s láskou! Pán im prisľúbil Ducha Svätého a oni ho s napätím očakávali. Vo Večeradle, za zatvorenými dverami. 

Bola medzi nimi aj Panna Mária. Tá už skúsenosť s Duchom Svätým mala. Vedela, že je to darca pokoja, radosti, nadšenia i samého seba - Boha. A ozaj, na desiaty deň po nanebovstúpení Pána, keď sa apoštoli modlili, udialo sa niečo fantastické. Zostúpil na nich Duch Svätý. Videli jeho znaky, ohnivé jazyky. Ale čo bolo najdôležitejšie, cítili jeho pôsobenie v srdci. V momente nastala v nich neslýchaná premena. Nie, už sa nebáli! Už boli pripravení za Ježiša a jeho nádhernú víziu neba aj zomrieť! Naradostení vyšli do ulíc Jeruzalema a tam Ježiša nadšene ohlasovali. Čo tam potom ak aj zahynú... Mali silu vykričať celému svetu fantastické veci, ktoré Boh plánuje. 

A práve vtedy bolo v Jeruzaleme veľmi veľa ľudí. Pochádzali z rôznych národov. Slávil sa sviatok Tóry. Tak nazývali knihy Písma Svätého. Teda Židia ďakovali, že Boh im dal Písmo a skrze neho svetlo, múdrosť, „Ducha“, ktorý ich vedie a hovorí čo majú robiť, ako majú žiť... A tento Duch na sviatok Tóry (odtiaľ pomenovanie Turíce), na prítomných aj zostúpil. Prejavilo sa to aj tým, že ľudia začali rozprávať rozličnými jazykmi. Boli tam Peržania, Sýrčania, Gréci, Partovia, Rimania a ďalší... A všetci cítili nadšenie, radostné vzrušenie... Akoby sa „okúpali“ v láske. Žasli a v rozpakoch vraveli: „Čo to má znamenať?“ Vtedy sa ujal slova svätý Peter a všetkým vysvetlil o čo ide. Povedal im pravdu o Ježišovi i o Duchu Svätom. Citoval proroka Joela, ktorý predpovedal tento čas! Vec to bola pravdivá i fascinujúca. Prítomní boli svedkami naplnenia proroctva a ako hovorí Písmo, hneď nato sa až tritisíc ľudí dalo pokrstiť! Zjednotili sa do jedného spoločenstva, do Cirkvi. 

Duch Svätý neprestal pôsobiť ani potom. Odvtedy apoštoli krstili ľudí a na pokrstených vkladali ruky. A práve toto vkladanie rúk, sa právom pokladá za začiatok vysluhovania sviatosti birmovania. V prvých kresťanských storočiach sa birmovanie zvyčajne udeľovalo hneď po krste. Len po čase, keď sa už krstili aj deti a keď bola potrebná príprava, lebo ľudia nie celkom chápali o čo ide, sa krst a birmovka oddelili. Ale vždy sa vedelo, že sviatosť birmovania završuje a dopĺňa krst. Krstom sa stávame Božími deťmi a birmovkou dospelými kresťanmi! Mužmi činu, dokonalými ženami, svedkami Ježiša, veľvyslancami Božími, Kristovými rytiermi schopnými brániť vieru slovami i skutkami! Myšlienky na zamyslenie: Pamätáte, ako sa v Babylone ľuďom pomiatol jazyk? O čo tam išlo? Nuž chceli si postaviť vežu až do nebies! Išlo o pyšný pamätník, ktorým chceli ukázať Bohu, čo dokážu aj bez neho... Jednalo sa o kolektívne vzopriete sa voči Bohu!  No „vďaka“ pýche začali pri stavbe po sebe ziapať: „Podaj mi tehlu!“ Odpoveď bola rovnako drzá: „Choď si po ňu sám, ty odroň!“ Takto a možno aj inak vyťahovali zo seba svoje ego. Nečudujme sa, že sa im pomiatlo zmýšľanie i jazyky! Nerozumeli si a nakoniec išiel každý svojou cestou. I rozišli sa po svete! To bolo to, čo sa v Biblii chápe ako pomätenie jazykov. 

Nuž ale teraz v Jeruzaleme, na Turíce Duch Svätý zjednotil rozptýlené národy. Vďaka jeho pôsobeniu si ľudia začali rozumieť. Pýcha ustúpila a v ich vnútri nastala nová kvalita. Zistili, že aj ten oproti je slušný človek, že vrieskanie po ňom sa neoplatí a aj on chce žiť... Duch im dal vnútri pochopiť o čo tu na svete ide, ako môže krásne vyzerať svet, ako môžu ľudia potiahnuť veci za jeden koniec... I nastal opak toho, čo sa stalo v Babylone. Ľudia sa začali zjednocovať do ľudu, ktorý nazývame Cirkev! Zrazu všetci mali čosi spoločné! Čo? Božieho Ducha a rozprávali tým istým jazykom - jazykom lásky. Odohralo sa niečo geniálne! Všimni si, kedy sa ty nedohodneš so svojimi rodičmi či priateľmi? Nie je to vtedy, keď je tvoje "ja" pyšné, vysoké ako Babylonská veža? Ale ak sa dáš ovplyvniť Duchom lásky, nastane rodinná atmosféra. Pochopíš, že človek človekovi nemusí byť vlkom, ale bratom, sestrou... A môžete spolu urobiť niečo krásne pre druhých. Mimochodom, od miništranta sa to očakáva! 

Aktivita na stretnutie: (Preberieme si vysluhovanie sviatosti, ale stále vidíme jej osadenie do kontextu!) V mysli sa prenesme do kostola a predstavme si zhromaždenie veriacich pri udeľovaní sviatosti birmovania. Je to podobné ako vtedy, v Jeruzaleme. Duch Svätý zostúpi na tých, ktorí sú tu prítomní a zvlášť na birmovancov. A ako vyzerá samotné vysluhovanie tejto sviatosti?

Birmovanec predstúpi pred vysluhovateľa. Za ním je birmovný rodič, ktorý mu položí pravú ruku na plece. (Samozrejme, že nie biskupovi! :-)). Birmovný rodič, alebo sám birmovanec povie birmovné meno. Biskup zoberie krizmu, namočí do nej palec a pomaže ňou prijímateľa sviatosti na čele. Pri tomto vkladaní rúk hovorí formu sviatosti: „Meno, prijmi znak Daru Ducha Svätého.“ Birmovanec odpovie: „Amen.“ Biskup dodá: „Pokoj s tebou.“ A birmovanec dokončí: „I s duchom tvojim.“ Pred týmto podstatným úkonom je ešte položenie rúk na všetkých birmovancov so vzývaním darov Ducha Svätého. Vysvetlíme si to!

Ďalšie aktivity na stretnutie: 1. Miništrantom povedzte, čo je čo! (Môžete si aj zasúťažiť!).Vkladanie rúk na birmovancov: uskutoční sa tak, že biskup vystrie ruky nad prítomnými a modlí sa dôležitú modlitbu. Vkladanie rúk je gestom, ktorým sa odovzdáva Duch Svätý. 

  • Krizma: je olivový olej zmiešaný s balzamom. Je posvätený biskupom na Zelený štvrtok pri omši svätenia olejov. Balzam je symbol vône, ktorú má birmovanec šíriť svojim životom. Olej je symbol zápasenia i duchovnej sily. 
  • Pomazanie krizmou: robí sa na čele birmovanca a to v symbole kríža. Vtláča hlboko do bytosti človeka, do duše znak Ducha Svätého, že neodvratne patrí Kristovi a Cirkvi. (Tak ako bol Kristus pomazaný, tak sa teraz udialo aj s birmovancom.) 
  • Znak kríža: vyjadruje, že birmovanec sa nemá hanbiť za kríž a že bude pred svetom bojovať za Krista.
  • 2. Pokračujeme tým, že si vysvetlíme slová, formu sviatosti: „Meno, prijmi znak Daru Ducha Svätého.“ 
  • Birmovné meno: vyjadruje nový program, nové poslanie birmovanca. Prijmi: birmovanec má mať úmysel, že chce sviatosť prijať. 
  • Znak: značí komu birmovanec patrí! Je pečať, trvala ozdoba na duši! Ide o generálske „výložky“!
  • Dar: zadarmo sa to dáva! Ducha Svätého: ide o Boží dar! Celá forma sviatosti vyjadruje, že sa s dušou niečo nesmierne krásne deje, že dostáva dary a stáva sa naplno Božím dieťaťom, ba dospelým kresťanom, na ktorého je spoľahnutie!
  • V závere je ešte bozk pokoja: znamená úplne prijatie do rodiny, do cirkvi.

3. Keby sme len vedeli, aký krásny dar sme v pečati dostali. Princezná so zlatou hviezdou na čele je oproti tomu nič! :-). Šetrili by sme naň celý život. Keby sa len dal niekde kúpiť... A teraz ho máme zadarmo! A keď ho dostaneš, dochádza k transformácii tvojej duše. Skúste si o tom medzi miništrantmi zasnívať.

4. Zamyslite sa, kde by sa mohol miništrant pri sviatosti birmovania uplatniť? Prípadne si pozrite liturgickú knihu Obrad birmovania. Čo tam píšu? Nabudúce povieme o tom viac.

Predsavzatie: Porozmýšľaj, ako sa cítiš členom cirkvi a či aj buduješ toto cítenie u druhých. 

Príbeh

Priamu skúsenosť s Duchom Svätým majú mnohí ľudia a najmä svätci. Tí nám ukázali, ako sa dá žiť s Duchom Svätým, ako s jeho pomocou riešiť aj zložité životné udalosti a ako sa vymotať aj z tých najdramatickejších situácií. Tak napríklad, spomeňme svätú Luciu, pannu a mučenicu (284-304). Keď zistili, že je kresťanka, zajali ju, obvinili a súdili. Odmietla dotieravého a neokrôchaného uchádzača o jej ruku. A to podľa neho nemala! Pri výsluchu tak múdro odpovedala, že prenasledovatelia sa nestačili čudovať. A pred pohanským sudcom nebojácne vyznala: „Slová mi vnuká Boží Duch.“ A keď sa jej ten prekvapene opýtal: „Takže ty máš Božieho Ducha?“ Lucia pokojne odpovedala: „Apoštol povedal, že kto žije nábožne a čisto, je chrámom Ducha Svätého a Boží Duch v ňom prebýva.“ Nepriatelia v prenasledovaní neprestali a rozhodli sa ju zneuctiť. No keď ju chceli odviesť do domu hanby, Duch Svätý ju tak držal, že nemohli s ňou ani pohnúť. Veru, Boh si dokáže ochrániť svojich. 

Ďalšej svätici, Kataríne Sienskej (1347-1380) dobrotivý Boh raz ukázal istú dušu v milosti. Bola naplnená Duchom Svätým. Katarína bola taká unesená jej krásou, že si myslela, že je to sám Boh a chcela sa jej klaňať. A Ježiš jej to objasnil a povedal: „A teraz chápeš, prečo som sa chcel stať pre takúto dušu človekom a umrieť na kríži...“ Svätica po tomto zážitku často vravievala, žeby aj ona bola ochotná pre takúto dušu zomrieť! A to aj tisíckrát! No všimnime si ešte nášho miništrantského patróna, svätého Dominika Savia. Aj on pochopil, akú cenu má duša. Horlivo ohlasoval Pána Ježiša a jeho učenie. Vedel, že v cirkvi je miesto pre každého a preto pozýval chlapcov do oratória k don Boscovi. Vedel, že cez tohto svätého kňaza bude o ich dušu postarané. Pochopil aj to, že spoločne sa lepšie odoláva zlému a kráča do neba. A tým, čo už v oratóriu boli, bol vždy na pomoci. Don Bosco sa vyjadril: „Toľko chlapcov, koľko mi priviedol Dominik na spoveď, nedokázal priviesť ani jeden kňaz.“ 

Hej, tak si Dominik vážil dušu kamarátov. Nuž a nám sa patrí len opýtať: Ako ty, Pánov miništrant, šíriš Ježišove učenie a ako ponúkaš pomoc kamarátom vo svojom okolí?

Comments