Články‎ > ‎...‎ > ‎

V.08. Turiferárius

uverejnené 7. 1. 2016, 7:13 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 7. 1. 2016, 7:13 ]
Slovo pre animátora:
Pokračujeme s oboznamovaním miništrantov s úlohami, ktoré vyplývajú zo slávnostnej liturgickej zostavy, tak zvanej dvanástky. Ide o službu, ktorá nastupuje na sviatky alebo pri iných slávnostných liturgický príležitostiach. Každý v nej má svoju úlohu a tú má robiť zbožne, precízne a dokonale. Dnes si predstavíme službu miništranta, ktorý nesie a "obsluhuje" kadidlo. Má svoje „dvojča“, teda veľmi spolupracuje s miništrantom, ktorý nesie tymian, ale o jeho službe bude reč niekedy nabudúce.
Cieľom je oboznámiť miništrantov s úlohou modlitby a službou turiferára.

Metodika: Nech ti Pane vonia život miništrantov ako vôňa kadidla

Materiál: Sväté písmo, pero, zápisník, kadidelnica, zápalky, drevené uhlie.
Aktivita s Božím Slovom: Stretnutie otvoríme čítaním z Knihy žalmov. Hovorí sa v ňom o úlohe kadidla vo vzťahu k Bohu. (Žalm 141, 1-5). (Žalm sa snažíme predniesť ako modlitbu.)
Pane, k tebe volám, ponáhľaj sa mi pomôcť,
počuj môj hlas, keď volám k tebe.
Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo
a pozdvihnutie mojich rúk ako večerná obeta.

Pane, k mojim ústam postav stráž
a hliadku na okraj mojich perí.
Nedaj, aby sa moje srdce naklonilo k zlému,
aby bezbožne vymýšľalo výmysly
s ľuďmi, čo páchajú neprávosť;
ani ich pochúťky nechcem jesť.

Voľne prerozprávaj, alebo prečítaj: V žalmoch sa sústredilo to, čo človek prežíva. Je tam radosť z práce, víťazstva, priateľstva, zo života s Bohom... Sú tam aj obavy zo smrti, z nepriateľa, odcudzenia sa Bohu, z prestúpenia jeho príkazov... Sú tam ukryté mnohé túžby po pokoji, radostnom živote i po tom, ako sa zapáčiť Bohu. Keďže naše náboženstvo je náboženstvo vzťahov, žalmy poukazujú na ich dôležitosť. Autor žalmov našiel na ich liečenie i rozvitie jeden nesmierne dôležitý liek a to je modlitba. Ňou sa v človekovi roztápajú všetky nedobré duchovné "usadeniny", ako je pýcha, túžba po moci, sláve, bohatstve, obdive... A ňou sa zároveň rozvíja človek do nádhery. Modlitba vyviera zo srdca človeka. A vlastne ľudské srdce je tým oltárom, svätým miestom, z ktorého má k Bohu stúpať to najkrajšie, čoho je človek schopný – slová lásky. Veľmi výstižne to vyjadrujú slová vyššie uvedeného žalmu: Moja modlitba nech sa vznáša k tebe ako kadidlo... Áno, takto volá starozákonný človek k Bohu, velebí ho i prosí o pomoc. Prirovnáva svoju modlitbu k voňavému kadidlu, ktoré má schopnosť svojou vôňou preniknúť k milujúcej bytosti. A tá sa nádhernej vône rada nadýchne.

Vôňa kadidla sa získava zo spálenej živice z kôry stromu Boswelia sacra. Rastie v Arábii i v Somálsku. No najkvalitnejšia však pochádzala z Ománu. Jej cena bola v minulosti taká vysoká, že stála viac, než rovnaké množstvo zlata. V rôznych náboženstvách sa používa oddávna. Okiadzanie sa používalo na očistenie priestoru a odháňanie zlých duchov. Dym kadidla sa pokladal za symbol modlitby vznášajúcej sa k nebu. U Židov stál v ich chráme zlatý oltár na ktorom sa ráno i večer spaľovalo kadidlo ako obeta chvály a zvelebenia Pána.

Kadidlo priniesol aj jeden z Troch kráľov malému Ježiškovi. Uznal ho tým za Boha, pretože kadidlo sa vždy obetovalo iba Bohu. Svätý Pavol, používanie kadidla spája s apoštolskou činnosťou veriacich, ktorí roznášajú „po všetkých miestach vôňu poznania Krista“. Nuž a aj v Apokalypse je kadidlo. Je v rukách starcov a symbolizuje modlitby spravodlivých, ktorí tak vzdávali úctu pravému Bohu (Porov. Zjv 5, 8; 8, 3).

U prvých kresťanov sa kadidlo ihneď neujalo, pretože sa používalo v pohanských obradoch. Pohania dokonca žiadali od kresťanov, aby odpadli od svojej viery a na znak toho mali obetovať - hodiť kadidlo do ohňa, ktorý bol pri modlách ich božstiev alebo pri obraze cisára. Až po skončení prenasledovania sa kadidlo začína používať aj u kresťanov. V Ríme sa pri pohreboch spaľovalo na panvách so žeravým uhlím a o trochu neskôr aj v nádobách zavesených na retiazkach, v ktorých boli žeravé uhlíky. Okrem náboženského významu dym plnil aj hygienickú úlohu. Dezinfikoval priestor, prípadne prekryl smrteľný zápach mŕtvoly.

V Západnej cirkvi sa okiadzal oltár a kríž, na Východe celý chrámový priestor. Symbolicky to vyjadrovalo očistenie priestoru a pripravenosť na slávenie liturgie. To sa rozšírilo aj na Západe a pri rozličných požehnaniach (vody, domov, pri pohrebe, svätení oltára, obetných darov...) sa začalo používať aj kadidlo. Názorne sa ukázalo, že sú požehnané, posvätené a pripravené, aby boli prijaté Bohom. Okiadzanie Evanjeliára sa dostalo do liturgie neskôr. Symbolizuje úctu vzdávanú Kristovi v Božom Slove. Tridentský koncil (1545-1563) obrad okiadzania zjednotil. Dal mu predpisy, ktoré sa udržiavali stáročia. Kadidlo dostalo význam vzdávania pocty. Týmto spôsobom sa mohlo vzťahovať na rôzne predmety i osoby vystupujúce v liturgii. V liturgii sa po Druhom vatikánskom koncile obrad incenzácie zjednodušil. Dnes je incenz v omši dobrovoľný a závisí podľa uváženia celebranta. Prečo?

Nuž človek moderného veku nie je zvyknutý na predlžovanie liturgie. A potom aj z praktických dôvodov. V malých kostoloch sa incenzom priestor zatemní, takže je ťažko sledovať liturgické úkony. Tiež mnohí ľudia majú dýchacie problémy a na kadidlo sú alergickí. A vo vzácnych chrámoch sa incenzáciou znehodnocujú fresky a obrazy. Akokoľvek, argumentácia „za“ používanie kadidla je výnimočne silná a zakladá sa na biblických udalostiach. Ak teda na najbližšiu slávnosť duchovný otec zavelí: „Pripravte incenz!“ vedzte, že sa chce zvýrazniť radosť pred Pánom.

Myšlienky na zamyslenie: Kdesi sa raz stretlo viacero veriacich ľudí a začali sa modliť breviár. Vonku sa zrazu zatmelo a nastala silná búrka. V tom sa zablysklo a miestnosť ožiarilo intenzívne svetlo. Hneď zadunel hrom a to v takej sile, že mnohí boli od ľaku bez seba. Do týchto okamihov hrôzy sa ozval alarmujúci hlas: „Priatelia, nechajme breviáre, poďme sa modliť.“ Zaujímavý výkrik. Veď aj doteraz sa modlili. Pravda, ale ako. Jeden len zo zvyku, iný bol myšlienkami kdesi vo filme, ďalší pri svojich záľubách... Pery im mleli slová, ale srdce bolo na míle vzdialené od Pána.

A ako je to s vami miništranti? Sústreďujete sa pri oltári len na výkon, alebo sa v tom všetkom aj ozaj modlíte? Vidieť to na vás, veľmi to vidieť. Veriaci vidia, kde je vaše srdce. Či je zbožné alebo či funguje len na efekt. Pre nejaký obdiv, úsmev dievčaťa, uznanie kamaráta... Pamätajte, že vy hovoríte o Bohu svojim zjavom, konaním a najmä modlitbou. Presvedčte ľudí, že ozaj viete o čo v omši ide. Buďte pre nich a pre Pána príjemnou vôňou.

Aktivita na stretnutie: Skúste si s miništrantmi porozprávať, kedy boli naposledy na liturgickej slávnosti, na ktorej sa používalo kadidlo... Aký mali z toho zážitok? Čo to v nich zanechalo? Ako sa zodpovední miništranti pri tom správali? Nezmätkovali? Vedeli čo majú robiť? A ako to prežívali prítomní ľudia? Nedráždilo im to oči alebo dýchanie?

Následne prítomným predstavte kadidelnicu. Ukážte im, ako sa otvára vrchná časť, kde sa zakladá oheň, ako sa narába s retiazkami. (Tie sú preto, aby sa vrchná časť nestratila a aby uhlíky nevyskakovali. Tiež slúžia na to, aby bol oheň ľahko prístupný a kontrolovateľný. Pomocou retiazok sa totiž dá vrchnák dvihnúť, aj keď je horúci.) Môžete sa ich opýtať, na čo sú dierky vo vrchnej časti kadidelnice... (Oheň potrebuje kyslík, preto tie otvory.) Tiež spodok je zaujímavo skonštruovaný. (Je vyvýšený, aby nebol horúci a pri manipulácii nepopáli človeka alebo nevypálil značku do koberca či podlahy.)

Dbajte na to, aby si každý miništrant kadidelnicu podržal v ruke a nech si odskúša, ako sa má správne otvárať, držať i niesť. Zatiaľ bez ohňa. (Inak sa kadidelnica drží v stoji a inak pri presune. V stoji je kolmo vedľa tela a trochu vzdialená, aby sa nechytili šaty. Pri presune je kadidelnica v pravej ruke, v patričnej výške od zeme, kolmo vedľa tela. Dbáme na to, aby nenarazila na zem a aby jej vrchná časť priliehala na spodnú. Tak bránime tomu najhoršiemu - aby nevypadali uhlíky z ohniska. A pozor aj na schodíky či susedovu nohu!)

Ďalšie aktivity na stretnutie. 1. Ukážeme chlapcom, ako sa drží kadidelnica pri okiadzaní. (Závisí to od toho, či je miništrant pravák a či ľavák. Akokoľvek, jedna ruka drží reťaz asi 15 centimetrov nad vrchnákom /aby sa človek nepopálil/, druhá ruka je na retiazke u vrchu.) A nasledujú rytmické pohyby smerom dopredu. Ich počet závisí od toho, čo okiadzame! I to si precvičíme. Zatiaľ všetko bez ohňa! 2. Pri okiadzaní sa nevyhnutne potrebuje oheň. Nie hocikde, ale v kadidelnici. Treba ho vedieť správne rozložiť. Používa sa k tomu drevené uhlie a zápalky. Niekedy aj papier, prípadne trošku pevného liehu. Ale s horľavinami narábame veľmi opatrne. Nikdy nedávame do kadidelnice benzín ani inú tekutú horľavinu. Môže vybuchnúť a zasiahnuť miništrantom tvár i okolie. A tragédia je na svete. (Chlapcom môžete ukázať, ako sa správne a hlavne bezpečne rozkladá v kadidelnici oheň. Ale musíte to urobiť na bezpečnom mieste a dodržať všetky bezpečnostné opatrenia.) 3. Teraz si všetky úkony s kadidelnicou môžeme zopakovať a to za prítomnosti ohňa v kadidelnici. No najprv nech sa chlapci presvedčia, čo je na kadidelnici horúce a kde sa môže uchytiť. Potom si precvičte nesenie kadidelnice i samotné okiadzanie. (Narábanie s kadidlom je zodpovedná úloha, preto je dôležité, aby ju robili len zodpovední miništranti!) 4. Je veľmi dôležité udržať oheň v kadidelnici po celý liturgický obrad. Nie vždy sa to dá priamo v liturgickom priestore. Preto turiferárius musí odskočiť s ohňom do sakristie, alebo aj von. Oheň opäť naberie silu ak roztočíme kadidelnicu, ak fúkneme do ohňa, prípadne priložíme pár drevených uhlíkov. (No nikdy, neprilievame na uhlíky horľavinu!) Spôsoby, ako udržať oheň si opäť môžete precvičiť.

Predsavzatie: Urobiť niečo také, aby sa to páčilo Pánu Bohu.

Príbeh.
Hugh O'Flaherty (1898 - 1963) sa narodil v Írsku. Od malička bol bystrý, odvážny, s vynikajúcimi telesnými dispozíciami a to sa prejavilo aj v jeho nadšení pre šport. Súťažil ako boxer, vynikal v hádzanej a aj golfe. Ale už ako chlapec zacítil, že Boh ho volá stať sa kňazom. Neodporoval, vstúpil do seminára a bol vysvätený. Jeho schopnosti si všimli aj predstavení a povolali ho do Vatikánu. Pôsobil ako apoštolský delegát v Egypte, Haiti i Československu. Potom sa vrátil do Ríma a tu sa začala najnáročnejšia etapa jeho života.

Európa bola ponorená do vojny a v roku 1943 sa Rím dostal pod velenie nemeckého SS plukovníka Herberta Kapplera. Bez váhania začal s deportáciami Židov do koncentračného tábora v Osvienčime. Prenasledoval ich na každom kroku. No v Ríme narazil na zdatného súpera. Bol ním kňaz, boxer, O'Flaherty. Ten s írskou húževnatosťou vytvoril záchranný tím. Z kláštorov, katakomb, pivníc vytvoril skrýše, v ktorých sa mohli prenasledovaní ukrývať. Aktivita neušla pozornosti fašistov, ba odhalili aj vodcu skupiny. Preto sa Nemci rozhodli urobiť na kňaza atentát a natrvalo sa ho zbaviť. No nevyšlo im to. A záchrancovia i tisíce židov a iní prenasledovaní ľudia sa dožili konca vojny i porážky nacistov. Po vojne dostal duchovný otec v mnohých krajinách najvyššie štátne vyznamenania. Ale o tie ani nejde. Hlavne, že sa zachránili životy ľudí.

HughO´Flaherty je veľkým vzorom, že sa nikdy netreba podriadiť zlu. Svojim životom sa stal vzorom statočnosti a chrabrosti. Vôňa jeho života sa istotne dostala pred Pána. Teraz ste na rade vy. Ste mladí a máte svoj život v rukách. Staňte sa vôňou pre Pána.
Comments