Články‎ > ‎...‎ > ‎

V.05. Procesia

uverejnené 7. 1. 2016, 6:59 používateľom Jozef Možiešik   [ aktualizované 7. 1. 2016, 6:59 ]
Slovo pre animátora: Chlapcov sme nedávno "umiestnili" do základnej miništrantskej skupiny, ale potrebujeme ich aj „oživiť“, stmeliť v činnosti. Preto ich dnes dáme do pohybu. Predstavíme si, čo je liturgická procesia, k čomu slúži a kto akú úlohu má v nej. Keďže procesia sa v liturgii používa často, treba ju dobre zvládnuť! Pri jej zostavovaní budeme vychádzať zo základnej miništrantskej dvanástky. Ak by bolo miništrantov viacej, dáme im v sprievode správnu pozíciu. A ak ich bude menej, úloh budú mať prítomní viac!
Cieľom stretnutia je príprava a zvládnutie liturgického sprievodu.

Metodika: Sprievod na oslavu Pána

Materiál: Perá, zápisníky, Sväté písmo, liturgické predmety do sprievodu (Kríž, dve sviece, kadidlo, tymian v loďke.)
Aktivita s Božím Slovom: Jeden slávnostný sprievod si predstavíme. Hlavným „konateľom“ v ňom bol Pán Ježiš. My si vyberieme text, ktorý zaznamenal svätý Lukáš. (Lk 19, 29-40.)
Ježiš išiel popredku a uberal sa do Jeruzalema. Keď sa priblížil k Betfage a Betánii pri hore, ktorá sa volá Olivová, poslal dvoch učeníkov so slovami: „Choďte do dediny, čo je pred vami. Len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom nikdy nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte! A keby sa vás niekto opýtal: ‚Prečo ho odväzujete?‘, poviete: ‚Pán ho potrebuje.‘“ Tí, ktorých poslal, odišli a našli všetko tak, ako im povedal. Keď osliatko odväzovali, povedali im jeho majitelia: „Prečo odväzujete osliatko?“ Oni povedali: „Pán ho potrebuje.“ Osliatko priviedli k Ježišovi, prehodili cezeň svoje plášte a posadili naň Ježiša. Ako šiel, prestierali na cestu svoje plášte. A keď sa už blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli, a volali: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!“ Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“

Voľne prerozprávaj alebo prečítaj: Atmosféra pri vstupe Pána Ježiša do Jeruzalema je mimoriadne radostná. V ľuďoch sa objavilo presvedčenie, že sa niečo dôležité mení v ich prospech. Veď okolo Ježiša sa dejú také obdivuhodné veci. Pri pohľade na Jeruzalemský chrám, ktorý z Olivovej hory tak nádherne vidno, nadšenie ľudu ešte narastá: „Konečne! Už je to tu! Mesiáš prichádza! Boh na nás pamätá...!“ Takéto myšlienky sa rojili v hlavách prítomných ľudí a tešilo ich, že aj oni patria k vyvoleným, ktorí žijú túto dobu.

K prejavu radosti ľudia použili to, čo mali po ruke. Prestierali pred Ježiša svoje plášte, mávali palmovými ratolesťami a dláždili mu nimi cestu. Len farizeji, tie „staré kádre“ situáciu nevítajú. Nevidia dôvod na radosť a asi sa už ani nevedeli radovať. Srdce im stvrdlo, v neustálych "sledovačkách", či sa plnia rôzne predpisy. A možno závideli, že oni takéto ovácie, aké dostáva Ježiš, ešte nedostali. Nádej medzi ľuďmi vzbĺkla, ale farizeji boli z nehorľavého materiálu. Oni vlastne celý čas udúšali iskrivú radosť a aj teraz to chceli urobiť. Lenže Pán im zvestoval nevídanú vec. Ak oni zakážu ľuďom, aby mu prevolávali na slávu, tak to začnú robiť kamene. A keďže tých bolo okolo cesty poriadne, farizeji nechceli riskovať! Kto vie ako hlboko si uvedomili Ježišove slová, ale bola by to pre nich ešte väčšia potupa než teraz. Preto sa radšej stiahli. A tak radosť obyčajných ľudí zvíťazila nad chladným farizejským kalkulovaním. Masy chudobných sa pridali do sprievodu. Veď očakávanie dobra budí u ľudí radosť a presvedčenie, že aj nám sa z neho ujde ju ešte znásobuje.

Aj dnes máme sprievody. Na hody, na Veľkú noc, na veľké cirkevné slávnosti... Pamätáte, že aj katolícke kostoly sú stavané tak, aby sa v nich mohli usporadúvať liturgické sprievody? Procesiou sa vyjadruje veľká teologická pravda. Ide o putovanie Božieho ľudu do zasľúbenej zeme – do neba. Vzorom toho je Mojžiš a Izraeliti, ktorí sa z Egypta, zo zeme otroctva putovaním dostali do Palestíny, do vlasti slobody.

Aj Pán Ježiš často putoval a pozýval ľudí, aby išli za ním. Raz dokonca povedal, že: „Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tme, ale bude mať svetlo života.“ (Jn 8, 12.) Teda aj On kráča so svojimi vernými. Je v čele zástupu a vedie ich do nebeského kráľovstva. Ak vydržíme za ním kráčať, do nebeskej vlasti istotne dôjdeme. Každý liturgický sprievod znázorňuje práve toto. V jeho čele máme kríž, na ktorom je Pán Ježiš. Jemu sa vzdáva poklona. Symbolizuje to svetlo sviec i vôňa kadidla. Ľudia v sprievode kráčajú s nadšením a majú mať radosť z toho, že Boh kráča s nimi. Sprievod je v pohybe – teda na ceste, k cieľu, ktorým je nebo. Vchádza do kostola a kňaz, ktorý je symbolom Krista prechádza cez víťazný oblúk. Tu zaujme miesto a tu sa ide odohrávať patričná liturgická slávnosť, nebeská záležitosť.

Myšlienky na zamyslenie: Procesie, sprievody, prehliadky, púte majú v živote ľudstva vždy veľký význam. Usporadúvajú sa na zvýraznenie niečoho dôležitého. Vojenské prehliadky zvýrazňujú silu vojska tej ktorej krajiny. Mnohé národy ukazovali svoju nadradenosť tým, že urobili procesiu s porazeným nepriateľom a jeho členovia sa pri tom ponižovali a týrali. Sú známe aj smútočné pochody. Ba dokonca sa robil sprievod aj s odsúdencami na popravisko. V slávnostných procesiách sa zase pripomína nejaká významná udalosť alebo osoba. A v radostných sprievodoch sa zdieľa radosť zo života. Nuž platí: Akí ľudia, taký sprievod! Význam sprievodov spočíva aj v tom, že sa počas neho dlhšie „exponuje“ a prežíva nejaký pocit. A zároveň sa ponuka množstvu ľudí, takže tí sa často krát dostávajú až do extázy. Tak sa navonok demonštruje, zjavuje čo je v srdciach ľudí.

Kresťania tiež organizujú sprievody, ale tie sú robené na oslavu Pána Boha. Niekedy nimi chceme upozorniť aká je jeho vôľa a tiež ide aj o vzájomné povzbudenie sa. Takže keď sa ocitneme v nich aj my, nezabudnime na to najdôležitejšie, prečo sa ich zúčastňujeme: „Ide o radostnú oslavu Pána.“ A úprimnú radosť má z nás cítiť aj okolie. Tešíme sa, že spolu s Pánom kráčame do nebies. Ak to bude žiť aspoň jeden z nás, máme nádej že sa to nadšenie rozšíri. Lebo radosť sa zapaľuje od radostného človeka! A tiež platí, že sa medzi radostnými ľuďmi znásobuje.

Aktivita na stretnutie:
Dnes cvičíme, cvičíme, cvičíme! Nástup našej miništrantskej dvanástky musí byť estetický, liturgický, zladený... Každý má byť na správnom mieste. Ale najskôr urobte správne zadelenie, ako nastúpia miništranti do sprievodu. Chlapcom zadajte text s funkciami v "dvanástke" a ich úlohou je správne ich zoradiť do sprievodu. Potom porovnajte výsledky prítomných so zoradením, ktoré je uvedené trochu nižšie.

Takže tu je chaotické usporiadanie: 1. Ceremonár. 2. Kruciferárius. 3. Lektor I. 4. Lektor II. 5. Žalmista. 6. Miništrant knihy. 7. Miništrant svetla I. 8. Miništrant svetla II. 9. Miništrant oltára I. 10. Miništrant oltára II. 11. Turiferárius. 12. Navikulárius. A tu je správne zoradenie miništrantov do sprievodu: V čele ide 1. Turiferárius a navikulárius (sú blízko kríža), 2. Kruciferárius. Za ním idú dvojice miništrantov: 3. Miništranti svetla I a II. Ďalšie usporiadanie môže byť nasledujúce: 6-7. Miništrant oltára I a II. (môžu niesť vodu a kropáč, ak sa v liturgii použije.) 8-9. Lektor I a II. 10-11. Žalmista a miništrant knihy. 12. Ceremonár.

Prideľte miništrantom úlohy a zoraďte ich do sprievodu. Vysvetlíte im ako treba v sprievode držať krok a ako sa posúvať so zverenými liturgickými predmetmi. Sledujte v sprievode správne rozostúpenie a dajte ich do pohybu. Presun vyskúšame v konkrétnom priestore – po určitej trase, po ktorej u vás takýto sprievod najčastejšie chodí. Asi je to trasa od sakristie po vonkajšom boku kostola. Čelo sprievodu potom príde k niektorému vchodu do kostola a potom sa prechádza jeho stredom až k oltáru. Tu sa musíme zastaviť, pretože si treba nacvičiť, ako sa jednotliví chlapci zachovajú pred vstupom do presbytéria. Niekde je zvyk urobiť poklonu, inde len úklon hlavou – najmä ak je bohostánok na bočnom oltári. Všetko si viackrát precvičte. (Až po zaujatie správneho miesta v presbytériu.)

Ďalšie aktivity na stretnutie: 1. S chlapcami sa porozprávajte na tému: „Na čo si dať v sprievode pozor?“ Skúste to zistiť priamo od nich. Pýtajte sa. Postrehy zaznačujte, aby ste ich potom v závere zosumarizovali. (Ak by im dochádzali nápady, pripomeňte im, že sprievod má ísť rovnakým, rovnomerným tempom. Dávame pozor, aby sa neroztrhal, teda aby niektorí už neboli pri oltári a iní ešte pred kostolom. Miništranti musia dbať na to, aby predchádzajúcemu účastníkovi nepostúpali po šatách, alebo aby mu /ak nesú sviece alebo kadidlo/ nezapálili oblek či vlasy! Počas sprievodu sa nerozprávame s ľuďmi stojacími okolo. A dávame pozor aj na to, aby sme nevošli do blata a nedoniesli ho pred oltár!) 2. Upozornite miništrantov, čo im „hrozí“ pri spravovaní zvereného liturgického predmetu. Tiež to môže prebiehať ako dialóg, s tým že animátor predstaví daný liturgický predmet. (Tým čo nesú sviece sa môže vyliať vosk na koberec, na svoje šaty ba aj na šaty niektorého veriaceho. A tiež im môže svieca zhasnúť! Preto ju treba niesť kolmo a dávať pozor na prievan! Turiferárius môže vysýpať z kadidla uhlíky a spôsobiť požiarny incident. Navikulárius /miništrant nesúci tymian/ môže zase vysypať voňavý materiál na dlážku. Miništrant so Svätým písmom sa môže potknúť na zle zvinutom, alebo zhúžvanom koberci...) Nástrah je veľa, takže pozor priatelia! 3. Prezrite si liturgické inštrukcie, ako sa vytvára a čo sa robí v sprievode, v ktorom kňaz nesie Eucharistiu! Aké úlohy pribudnú? (Zvykne sa cengať na zvoncoch, aby sa ľudia upozornili, že prichádza Pán! Kňaz má náplecné vélum, takže mu ho bude potrebné v pravej chvíli pomôcť sňať. Niekedy to robí dostatočne vysoký miništrant a niekedy aj kostolník.) 4. Úloh, ktoré vyžaduje procesia je dosť veľa, čo tak si rozloženie miništrantov zakresliť a ich úlohy spísať? A vyvesiť na miništrantskú nástenku.

Predsavzatie: Uvedomiť si, že život je púť do nebeskej vlasti a pomodliť sa, aby sme sa tam dostali.

Príbeh
Stalo sa to v Nemecku. Profesorovi prišiel na návštevu kolega z Číny. Len čo sa zvítali, pobrali sa na zástavku autobusu. Ocitli sa v mohutnom dave, v ktorom sa každý kdesi ponáhľal. Zrazu Nemec zbadal autobus, ktorý bol pre nich dobrý. Obrátil sa na priateľa a vzrušene kričal: „Poď, poď rýchlo! Máme autobus!“ A ani nečakal na odpoveď už sa aj dal do behu. Číňan tiež nelenil a tak na poslednú chvíľu autobus stihli. „Ako dobre že sme dnu,“ odfúkol si Nemec, „máme desať minút k dobru.“ Číňan sa prekvapene pozrel na priateľa a spýtal sa ho: „A čo budeme robiť s tými desiatimi minútami?“ Kolega zostal zarazený. Uvedomil si, že čas ušporili, ale teraz nevedia čo s ním.

Nuž aj my často krát súrime kolegov miništrantov, len aby si švihli a nepredlžovali obrady... Inokedy naliehame na nich, aby zrýchlili krok. Ba ujde sa im aj nadávka, ak sú ťarbaví. Sme netrpezliví a chceme šetriť čas. A keď ho ušetríme, nevieme čo s ním. Prídeme domov, zapneme počítač a na nejakej sprostej stránke strávime aj tri hodiny. Vedieť čo robiť s časom a vychutnať si Božiu prítomnosť, to je pravá múdrosť. Všetci sme totiž na ceste do nebeskej vlasti a zbytočné zástavky nás odvádzajú od rezkého kráčania za Ježišom.
Comments